O distribúcii hudby
Je úžasné ako sa dokážu monopoly brániť zmene a ako sa tým brzdí vývoj. Je skoro pravidlom že hudbu jedného autora predáva iba jeden vydavateľ. To znamená že ak sa rozhodne že bude hudbu vydávať iba na CD tak aj autor pesničky s tým prakticky nič neurobí. Za tie roky nástupu počítačov, mobilov a ďalšej elektroniky prakticky jediná možnosť ako si zakúpiť hudbu na počúvanie boli pásky ktoré dnes už mládež ani nepozná a CD. Možnosť spracovania pásky tak aby tú hudbu človek mohol počúvať v MP3 prehrávači radšej ani nekomentujem a pri CD bez nejakých znalostí chce slušnú dávku námahy.
Samozrejme človek si mohol vybrať čo mu dá viac námahy. Ak je doba strávená v práci potrebná na zarobenie, získanie a prevod CD do napr. MP3 je menšia ako získavanie hudby z rôznych warez fór tak nie je nad čím uvažovať. Ak je rovnaká alebo nie významne dlhšia je to na svedomí a pohodlnosti dotyčného lebo niekomu je lepšie robiť 2h v práci ako sa doma 1h nervovať hľadaním a sťahovaním. Ak na to aby som si počul najnovšiu hudbu z CD môjho obľúbeného autora po ceste z práce musím pracovať 2 hodiny, pol hodiny hľadať po eshopoch, čakať pol týždňa kým mi príde CD a potom hodinu ho prevádzať do MP3 alebo si ju behom 30 min nájsť na internete a behom 30 min stiahnuť je moja voľba jasná. Ale toto sa neudialo behom roku, cesta k ľahkému zdroju hudby zadarmo z internetu trvala roky, roky za ktoré vydavatelia sa v ničom nezmenili. Ak by od začiatku mali hudbu prístupnú na internete dnešná situácia by bola iná, pre vydavateľov podstatne jednoduchšia a ziskovejšia.
Ale na priek tomu všetkému vidím, aspoň tu na Slovensku, minimálnu snahu s tým niečo urobiť. Internetové rádio nie je cesta ako si počúvať hudbu na chalupe v horách, pri ceste autobusom do práce alebo v čítačke ebookov ak za trochu námahy môžem nájsť hudbu v lepšej kvalite na internete a primitívne si ju stiahnuť do hocijakého zariadenia. Bežný človek si odskúša kúpiť nejaké DRM MP3 a hneď zistí, že ich nemôže nakopírovať do skoro hocičoho a ich použitie je z jeho hľadiska minimálne. Neviem či na Slovensku vôbec niekto predáva hudbu v MP3 bez DRM, tak že by som za ňu mohol jednoducho zaplatiť (aj registrácia vie veľa ľudí odradiť) a hneď ju všade používať.
Vydavatelia sa nesnažia mať na svojich stránkach zadarmo pesničky v hroznej kvalite v MP3 s odkazom na platbu cez SMS aby si ich človek mohol stiahnuť v super kvalite alebo za SMS celé album. Nemajú nič také ako vlastné internetové rádio či popočúvať si tie pesničky samostatne cez internet. Nevidel som žeby mali nejaký portál kde by som sa zaregistroval, odklikal si svojich autorov, videl kde a kedy majú koncerty, pomocou sms alebo inou platbou nakupoval pesničky alebo kredity na pesničky či zvonenia do mobilu. Neviem o ničom čo by mi sprístupnilo legálne za nejaký poplatok MP3 slovenských autorov, ktoré si prekopírujem pomaly už aj do budíku na stole.
Jediné čo robia je vydavatelia je, že robia osvetu ako pirátstvo zabíja hudbu. Pirátstvo ju nezabíja, zabíjajú ju vydavatelia. A to sa už radšej nerozpisujem o rôznych zväzoch a koľko vlastne peňazí z CD sa dostane k kapelám...
O štátnej správe
Mám za sebou približne 3 mesiace vo svojej prvej trvalej práci. Asi všetci, upratovačkou nie som si istý, máme počítače. Sme v tzv. open office kde sme skoro všetci na dohľad ale i tak namiesto toho často aby asistentka vedúceho zakričala, že sú výplatné pásky tak pošle hromadný email. Ja občas namiesto toho aby som vstal a prešiel 50 metrov pošlem správu cez chat.
Na úradoch vidím, že asi každý úradník ma počítač a snáď aj internet v ňom. Je pre mňa ťažko pochopiteľné ako je možné, že je skoro nemožné vybavovať veci elektronicky. Určite by na začiatok bola potrebná nejaká investícia ale po čase by sa vrátila lebo už len stratený čas čakania úradníka na človeka a jeho vyrozprávanie sa je dlhšie ako prečítanie textu.
Samozrejme tí ktorý by chceli by si to mohli vybaviť cez internet, tí ktorý tomu nedôverujú alebo sú anti talenty na počítače by chodili osobne. Nechcem po nich aby mi posielali emaily a písali cez icq. Stačí mi ku šťastiu keď dôjdem osobne na úrad, tam ma oni zaregistrujú, dajú mi rozumné prihlasovacie meno napr. v náhodnom poradí meno/priezvisko/4miestnečíslo nejaké heslo a telefónne číslo kde po nahlásení prihlasovacieho mena mi zneplatnia konto. A z toho portálu by som komunikoval so štátnou správou a vyhľadával informácie.
Ďalšia vec, ktorá sa konečne zavádza, sú elektronické aukcie. Nie je to všeliek proti korupcii ale je to jeden z korkov. Základ je čo najviac vecí robiť maximálne transparentne. Čo je jednoduchšie ako vyvesiť to na internet? Je to podľa mňa ľahšie ako vytlačiť papier a pripnúť ho na nejakú nástenku. Zníženie korupcie je to najjednoduchšie a najúčinnejšie šetrenie pre slovenský štát. Keď nebudeme plátať cesty korupčne a záplata na cestu nebude stáť 10€ ale 7,5€ a bude kvalitnejšia a bude sa meniť nie 10 krát za 10 rokov ale 7,5 krát za 10 rokov nezaplatíme za 10 rokov 100€ ale 56,25€ čo je parádna úspora.
Možnosť vybavovať veci na úradoch elektronicky či zverejňovanie vecí na internete v dlhodobom horizonte vedie k tomu aby sme sa aj mi občania mohli zapájať do rozhodnutí. Mohlo by to viesť k tomu žeby sme sa dostali ku stavu kedy by každý sa mohol podieľať na prijímaní zákonov a rozhodnutí. Ak by sme nechceli o všetkom rozhodovať tak by sme napríklad prišli na úrad a prenechali by sme náš hlas niekomu inému, ak by sa už nám nepozdávali jeho rozhodnutia tak opäť by sme v krátkej dobe zmenili hlas.
O ochrane nápadov (hudba, kresby, patenty...)
Nie som si istý či pre nekomerčné použitie by malo byť úplne všetko úplne zadarmo, úplne bez obmedzení, úplne bez pravidiel. Určite viem, že chcem mať možnosť kamarátom zaspievať hocijakú pesničku, dať do pozadia prezentácia o svojich hobby svoju obľúbenú pesničku alebo si doma zmajstrovať nejaké zariadenie. Určité už nie je pravidelné spievanie najnovších pesničiek rôznym ľuďom ak viem, že za to niečo stále dostanem a robím to s tým úmyslom alebo ak hromadne vyrábam kamarátom za pivo nejaké patentované zariadenie.
Nemyslím, že je správne aby nápady boli chránené desaťročia a nemyslím si žeby mali byť chránené automaticky. Ak niekto niečo vymyslel má byť primerane odmenený/chránený ale nemalo by byť mu umožnené desaťročia blokovať ostatných.
O Piane
Kto číta na internete slovenské správy tak sa s tým určite stretol. Počin je to zaujímavý ale pripadá mi silne nedotiahnutý. Zaplatím a mám prístup k nejakej časti obsahu navyše. Zdá sa mi že dané peniaze si nejako pomere rozdelia medzi seba jednotlivé subjekty takže aj keď budem tráviť čas iba na jednej z web stránok stále ostatné dostanú nejakú časť peňazí. Nič také ako platenie podľa počtu klikov alebo dokonca rozdeľovanie peňazí podľa klikov na tlačidlo „hodnotný článok“. Je možnosť platby na krátku dobu ale pri novinách to je o ničom lebo práve za skorý, kvalitný a aktuálny obsah budem platiť a to nezistím za deň alebo týždeň. Keby po registrácii mi dali každý 3-4. mesiac zadarmo tak hneď by som vedel odhadnúť či sa mi oplatí za to zaplatiť alebo nie. Inak som toho názoru že cena je dlhodobo fér a kvalitná novinárčina je drahý špás a je veľmi ťažké udržať kvalitné noviny bez zapojenia sa čitateľov.
O pirátoch na kandidátke Obyčajných ľudí a nezávislých osobností
Tieto voľby je možnosť aj na Slovensku voliť pirátskych kandidátov. Tak ako SPS nemá odpoveď na všetky veci tak ako oni nemajú odpovede na všetko. Tak ako nepoznám žiadneho politika osobne 10 rokov tak ani ich osobne nepoznám 10 rokov. Podieľali sa na práci v SPS minimálne od kedy som i ja vypomáhal. Nehovorím, že sú nepodplatiteľný, ale z pomedzi všetkých politikov im dôverujem najviac a v najbližších voľbách bez najmenšieho rozmýšľania ich budem voliť nie iba kvôli tomu že sú niečo nové v politike ale ich názory sú mi veľmi blízke a viem že budú podporovať pirátske ideály.
PS: vyššie uvedený text sú moje osobné názory
Rýchlosť pamäťovej karty vs. rýchlosť fotenia
Na trhu sú rôzne pamäťové a kúpa je skôr lotéria ako nejaký výber. Existuje niečo ako „triedy“ (class), ktoré do určitej miery určujú minimálne rýchlosti zápisu (v MB/s), ktoré má karta zvládať ale i tak sa nájde na trhu A-data triedy 10 (pozn. vyššia trieda SDHC ako 10 nie je) ako aj Sandisk triedy 6 a ktorý je asi 2x drahší a má udaný rýchlosť zápisu 15MB/s. Po kúpe drahého Sandisku som sa rozhodol zozbierať pamäťové karty, ktoré som doma našiel a otestovať ich.
Doma sa našli dve skoro rovnaké karty A-data s tým že jedna je microSD a druhá má štandardnú veľkosť, stará karta Samsung priložená k mobilnému telefónu, 2 rovnaké Sandisk karty bez ďalšieho označenia, stará 128MB karta kde jedine kód poukazuje na Samsung, niekoľkoročná Apacer karta a nakoniec čerstvo kúpená karta od Sandisk s udávaným zápisom 30MB/s a nápisom Extreme. Bohužiaľ v zbierke sa nenašli žiadne class 2 karty alebo niečo od noname výrobcov takže sa testovalo iba to lepšie čo sa dá nájsť.
Prvý test bol rýchlosť zápisu za použitia programu ATTO Disk Benchmark a čítačky v notebooku. Druhý test bolo sériové fotenie na fotoaparáte Fujifilm Finepix S1600 (10 fotiek vo formáte jpeg) čo bol začiatkom roku 2010 jeden z najlacnejších ultrazoomov a Fujifilm HS10 (5 fotiek vo formáte jpeg a zároveň raw) čo bol zas jeden z najdrahších ultrazoomov. Meral sa čas od začiatku fotenia po ukončenie ukladania (fotenie zabralo maximálne 2s).
Z rýchlosti zápisu nás teoretický zaujíma iba veľkosť zápisu 2MB keďže väčšie súbory sa už rýchlejšie nezapisujú a fotky menšie nie sú. Očakávaným víťazom je Sandisk Extreme (14,6MB/s) čo je polovička z číselka ktoré bolo na obale ale na druhú stranu skoro o polovičku viac ako je udané štandardom na obale. Podobné A-daty podávajú podobné výsledky hoci microSD verzia je trošku rýchlejšia (10,7 vs. 11,4) čím silne prekonávajú hodnoty udané na obale (6MB/s). Tak isto ako drahá karta od Sandisku tak aj Apacer podáva menší výkon oproti udanému a to približne dvoj tretinový (6 vs. 9). Zvyšok podáva vcelku vyrovnané výkony. Najpomalšia karta na zápis veľkých súborov je podľa očakávania 128MB od Samsungu ale paradoxom je že pre extrémne malé súbory podáva 3x lepšie výsledky ako druhá najrýchlejšia karta Sandisk 2GB microSD (1,1 vs. 0,35).
Z testov ATTO by sa dali predpokladať aj veľké rozdiely ale opak je pravdou. Pri S1600 nefungovala stará Samsungácka karta inak rozdiel medzi najrýchlejšou a najpomalšou kartou bol 5s čo nie je až tak veľa keďže celkový čas bol 16,6-21,5s. Paradoxne najdrahšia karta priamo určená pre fotoaparáty bola tretia, o sekundu pomalšia ako A-Data SD a Samsungácka OEM 1GB microSD. Pri HS10 už Sandisk Extreme exceloval s veľkým náskokom bol najrýchlejšou kartou s časom 21,4s pričom ostatné karty sa pohybovali medzi 30-36s. Aj v testoch čo som videl na internete a boli robené na zrkadlovkách tak podstatne drahšie karty zvykli mať jednoznačný náskok.
Ak by som to mal zhrnúť pre bežného človeka s foťákom bez sériového fotenia je vyhodenie peňazí kupovať niečo extra rýchle. Ak podporuje sériové fotenie prihodil by som to minimum do najlacnejšej class 6 karty. Najrýchlejšie karty majú zmysel jedine pri fotení do rawu a sériovom snímaní kedy už nebude cena takejto karty tvoriť štvrtinu ceny foťáku.
Moje poznámky z relácie Večer na tému o jadrových elektrárňach
- nikdy nebolo v histórii zaznamenané také zemetrasenie a tsunami naraz a v danej oblasti nebola iba elektráreň Fukushima , v tejto oblasti bolo 14 blokov
- podľa tety z greenpeace neexistuje bezpečná jadrová elektráreň, podľa mňa neexistuje bezpečný rohlík, stále je šanca že vybuchne
- podľa tety z greenpeace je radiácia zo zeme "dobrá" a radiacia z jadrovej elektrárne
- hmmm, podľa logiky tety z greenpeace by sme mali páliť iba prírodné sviečky lebo umelé svetlo je zlé
- odborníci v pozadí sa zo všetkých síl snažia nič nehovoriť, klepú sa od tej snahy
- teta z greenpeace "nemôžeme sa pozerať na radiaciu iba z pohľadu bežnej prevádzky" ďalej teta mierne pletie 30r staré jadrové elektrárne s najnovšími a hovorí o stovkách havarií
- neznáma teta hovorí že je veľký rozdiel medzi odchýlkou a poruchou
- a začína sa vysvetľovanie čo je odchýlka a porucha
- ak bude Fukushima na dlhšie 5. tak to bude 3. udalosť nad 4.
- za históriu SR nebolo žiadne ochorenie spôsobene jadrovou elektrárňou
- černobyľ bol zlyhanie personálu pod politickým vplyvom, There Miles Island tiež nemalo vonkajšiu príčinu
- blok vo Fukushime slúžil 40 rokov
- geenpeace: "je to iba zjednodušovanie že z 14 sú 3 poškodené ... to povedzte tým ľuďom ktorý tam bývajú"
- zase sa hovorí o tom že sa nedá určiť čo spôsobí určitá dávka žiarenia, nedá sa určiť či nádor spôsobilo žiarenie
- odhadovanie seizmity sa značne vyvíja
- vlny tsunamy jé úplne nový fenomén
- výška tsunami nie je dodnes uzavretá, sú aj informácie že mohla mať 23m
- "v princípe nepoužívame takú chladničku aká bola pred 40 rokmi a stačila nám"
- elektráreň Fukushima predstavuje 3 generácie jadrových blokov
- "ak sa budeme baviť o tom že si v Európe môže lietať veľké lietadlo kde chce tak sa môžeme báť aj chemických tovární, hrádzi..."
- greenpeace: naše jadrové elektrárne nevydržia nadprojektové havárie, zvyšok osadenstva Večera na tému tvrdí niečo iné
- "Slovenské jadrové elektrárne sú ukážkou jadrovej elektrárne" (myslené v dobrom)
- "z prírodného pozadia sme dostali 18000 väčšiu dávku ako z Fukushimy"
- greenpeace "prevádzkovateľ jadrovej elektrárne má veľké zisky a cena elektrickej energie stúpa", pokiaľ viem cena elektriky stúpa hlavne kvôli podpore „zelených“ elektrární...
- "verejnosť môžu zodpovedne informovať tí ktorý sa rozumejú problematike ... a tí ktorý tam žijú ... treba hovoriť vecne a odborne" - zlaté slova odborníka
Japonska jadrovka a zemetrasenie
Ako človek ktorý toho vie o jadrových elektrárňach viacej ako bežná populácia sledujem so záujmom správy ohľadom toho čo sa deje v Japonsku a musím uznať že sú to frajeri. V Japonsku bolo jedno z najväčších zemetrasení za posledných sto rokov, cca. 50km od epicentra je aj jadrová elektráreň ktorá sa začala budovať v roku 1966 a v roku 1971 sa spustila takže stojí na mieste minimálne 40 rokov. Jadrovka to vydržala ohľadom na to kedy bola postavená a aké zemetrasenie tam bolo viac než dobre. Momentálny stav je taký že ani náhodou nehrozí žiaden 2. Černobyľ, o čo sa momentálne snažia Japonci je s čo najmenšími škodami zachrániť čo sa dá.
Zopár linkov
Desať rokov otcom v desiatich obrázkoch.
Ako sa zbaviť manželky? Pridať ju na zoznam teroristov.
Nemecký dioxín zabíja slovenských chovateľov (eTrend.sk)
Ako poslať 1 (slovne jeden) napájací kábel podľa HP.
Keď budete počuť vychádzať zo svojho počítača toto tak sa začnite modliť a zálohovať dáta.
Ako sa zbaviť manželky? Pridať ju na zoznam teroristov.
Nemecký dioxín zabíja slovenských chovateľov (eTrend.sk)
Ako poslať 1 (slovne jeden) napájací kábel podľa HP.
Keď budete počuť vychádzať zo svojho počítača toto tak sa začnite modliť a zálohovať dáta.
Dvojaký meter pri pirátstve hudby
V Kanadě to má hudební průmysl vymyšlené docela dobře: když chce vydat nějakou kompilaci, může to udělat i bez náležitého vyjasnění licenčních práv a toto dořešit později. Jenže „později“ se v tomto případě nemusí rovnat vůbec. A tak některým umělcům už došla trpělivost a podali hromadnou žalobu.
Kanadské odnože EMI Music, Sony Music Entertainment, Universal Music a Warner Music se mimosoudně dohodly se skladateli a vydavateli na vyrovnání ve výši $45 miliónů. Hudební průmysl jedním dechem dodává, že jde o „kompromis“ výhodný pro obě strany, nikoli „přiznání chyby či viny“.
Nyní se na celou věc podívejme ze dvou úhlů pohledu. Zábavní průmysl použil díla umělců, za která nezaplatil. Tato díla použil v podstatě výhradně komerčním způsobem tak, že je prodával v rámci různých kolekcí směsí a podobně. Jen v Kanadě se takto hovořilo o zhruba 300 000 skladbách, za jejichž užití nedostali umělci a vydavatelé zaplaceno. Zkusme velmi skromně odhadnout, že se prodalo 2 000 kopií každé ze 300 000 skladeb (spíš by to mohlo být značně více), každá kopie jedné skladby za dolar, celkem by si tak nahrávací společnosti přišly na 600 miliónů dolarů. Dohoda nakonec skončila na $45 miliónech.
Jammie Thomas-Rasset nasdílela 24 skladeb, za něž nechtěla od příjemců ani cent. Buďme optimisti, řekněme, že měla Jammie rychlý internet a stihla vygenerovat touto dávkou skladeb datový tok 50 GB. Při průměrné velikosti skladby 5 MB (ať se to dobře počítá) jde o 10 000 neoprávněných distribucí nějaké skladby (že bylo skladeb 24, je v tomto počítání irelevantní, důležitá je průměrná velikost skladby a vygenerovaný datový tok). Zábavní průmysl má tu drzost chtít po ní za tento přečin 1,5 miliónu dolarů. $1,5 miliónu za 10 000 neoprávněných distribucí skladby.
Zábavní průmysl má při vyčíslování „škod“/„kompenzací“ (ono je to v daném kontextu totéž) na jedné misce vah číslo 150 (vypočtená cena za jedno stažení nelegálně nasdílené skladby) a na druhé misce číslo 0,075 (vypočtená cena kompenzace za každý prodej jedné skladby užité bez licence). Dvojí metr zábavního průmyslu má tedy poměr 2 000 : 1 (při daném způsobu výpočtu) – a to do výpočtu vůbec nezahrnujeme, kolik kdo na daném počínání vydělal (Jammie by byla $1,5M v mínusu, nahrávací společnosti $555M v plusu, to je také zajímavý poměr).
Prevzaté a skrátené z diit.cz
Kanadské odnože EMI Music, Sony Music Entertainment, Universal Music a Warner Music se mimosoudně dohodly se skladateli a vydavateli na vyrovnání ve výši $45 miliónů. Hudební průmysl jedním dechem dodává, že jde o „kompromis“ výhodný pro obě strany, nikoli „přiznání chyby či viny“.
Nyní se na celou věc podívejme ze dvou úhlů pohledu. Zábavní průmysl použil díla umělců, za která nezaplatil. Tato díla použil v podstatě výhradně komerčním způsobem tak, že je prodával v rámci různých kolekcí směsí a podobně. Jen v Kanadě se takto hovořilo o zhruba 300 000 skladbách, za jejichž užití nedostali umělci a vydavatelé zaplaceno. Zkusme velmi skromně odhadnout, že se prodalo 2 000 kopií každé ze 300 000 skladeb (spíš by to mohlo být značně více), každá kopie jedné skladby za dolar, celkem by si tak nahrávací společnosti přišly na 600 miliónů dolarů. Dohoda nakonec skončila na $45 miliónech.
Jammie Thomas-Rasset nasdílela 24 skladeb, za něž nechtěla od příjemců ani cent. Buďme optimisti, řekněme, že měla Jammie rychlý internet a stihla vygenerovat touto dávkou skladeb datový tok 50 GB. Při průměrné velikosti skladby 5 MB (ať se to dobře počítá) jde o 10 000 neoprávněných distribucí nějaké skladby (že bylo skladeb 24, je v tomto počítání irelevantní, důležitá je průměrná velikost skladby a vygenerovaný datový tok). Zábavní průmysl má tu drzost chtít po ní za tento přečin 1,5 miliónu dolarů. $1,5 miliónu za 10 000 neoprávněných distribucí skladby.
Zábavní průmysl má při vyčíslování „škod“/„kompenzací“ (ono je to v daném kontextu totéž) na jedné misce vah číslo 150 (vypočtená cena za jedno stažení nelegálně nasdílené skladby) a na druhé misce číslo 0,075 (vypočtená cena kompenzace za každý prodej jedné skladby užité bez licence). Dvojí metr zábavního průmyslu má tedy poměr 2 000 : 1 (při daném způsobu výpočtu) – a to do výpočtu vůbec nezahrnujeme, kolik kdo na daném počínání vydělal (Jammie by byla $1,5M v mínusu, nahrávací společnosti $555M v plusu, to je také zajímavý poměr).
Prevzaté a skrátené z diit.cz
Príbeh o ďalšom mojom hrdinovi
V roku sa istý farmár Cliff Young ukázal na bežeckých 875km austrálskych pretekoch nie ako obyčajný diváka ale ako súťažiaci. Určite to bol zaujímavý pohľad. Pretekov sa zúčastnili muži pod 30 rokov ktorí sú ovešaný reklamnými nápismi medzi ktorých 61 ročný Cliff v pracovných topánkach a oblečení vôbec nezapadal. Keď mu povedali že je šialený tak im odpovedal že vyrástol na farme kde si nemohli dovoliť traktory alebo kone pričom mali na 2000 akroch 2000 oviec o ktoré sa trebalo starať a hľadať keď sa stratili takže musel behať aj 2 až 3 dni. Keď začali preteky tak profesionáli hneď nechali Cliffa za sebou, ten si bežal svojím chaotickým tempom.
Profesionáli mali tú výhodu že vedeli ako sa má „správne“ bežať, že preteky trvajú 5 dní takže musia bežať 18 hodín a 6 hodín spať. Problém bol ten že to Cliff nevedel, on bežal v jednom kuse. Keď sa ho pýtali na taktiku tam jednoducho povedal že to pobeží v kuse. Nakoniec vyhral preteky (mal aj rekordný čas). Keď mu oznámili že vyhral 10000 dolárov tak povedal že nevedel o cene tak ju rozdal medzi ostatných súťažiacich. Momentálne už všetci ktorý bežia tieto preteky ich bežia v kuse bez spánku.
Neskôr, keď mal 76 rokov sa pokúsil zabehnúť pozdĺž Austrálskej hranice (16 000 km) kvôli charite. Beh ukončil po 6 520 km pretože jediná osoba ktorá bola počas neho s ním ochorela.
Cliff Young zomrel v roku 2003 vo veku 81 rokov.
Keď nás strach nepustí v živote ďalej
Báť sa je v živote dôležité. Keď sa bojíme o blízku osobu tak nám to ukazuje že ju máme radi, keď sa bojíme rozhodnutia ukazuje nám to že je pre nás dôležité. Strach z rozhodnutia by nás mal nútiť k zamysleniu sa nad možnosťami ktoré máme, k zamyslenie nad tým čo naše rozhodnutie urobí s naším alebo iným životom. Ale strach by nás nemal zadržiavať od toho aby sme sa rozhodli.
Niekedy je nerozhodnúť sa to najhoršie čo môžeme spraviť. Vtedy iba pozeráme ako nám unikajú možnosti, ako nám unikajú nové veci a pozeráme sa ako ľudia okolo nás sa posúvajú vpred a mi iba stojíme stále na tom istom mieste, stále pri tom istom rozhodnutí z ktorého máme strach. Podľa mňa sa v živote môžeme iba posúvať dopredu alebo stáť na jednom mieste. Stáť na jednom mieste je pre mňa ta najhoršia voľba ktorú môžem spraviť. Keby som stál na jednom mieste nikdy by som neurobil prvé kroky, nikdy by som sa nenaučil písať a čítať, nikdy by som sa nenaučil bicyklovať, nikdy by som si nenašiel kamarátov alebo lásku.
Je samozrejme že sa v živote potkýname. Ja som sa potkol mnoho krát, čo mi dáva určitú mieru strachu z toho že sa potknem zas. Ale všimol som si že stále keď sa potknem tak spadnem o kúsok dopredu. Takže sa netreba báť padať, to je iba iný spôsob ako sa pohybovať v živote dopredu.
Niekedy je nerozhodnúť sa to najhoršie čo môžeme spraviť. Vtedy iba pozeráme ako nám unikajú možnosti, ako nám unikajú nové veci a pozeráme sa ako ľudia okolo nás sa posúvajú vpred a mi iba stojíme stále na tom istom mieste, stále pri tom istom rozhodnutí z ktorého máme strach. Podľa mňa sa v živote môžeme iba posúvať dopredu alebo stáť na jednom mieste. Stáť na jednom mieste je pre mňa ta najhoršia voľba ktorú môžem spraviť. Keby som stál na jednom mieste nikdy by som neurobil prvé kroky, nikdy by som sa nenaučil písať a čítať, nikdy by som sa nenaučil bicyklovať, nikdy by som si nenašiel kamarátov alebo lásku.
Je samozrejme že sa v živote potkýname. Ja som sa potkol mnoho krát, čo mi dáva určitú mieru strachu z toho že sa potknem zas. Ale všimol som si že stále keď sa potknem tak spadnem o kúsok dopredu. Takže sa netreba báť padať, to je iba iný spôsob ako sa pohybovať v živote dopredu.
